Jdi na obsah Jdi na menu
 


Kuba: embargo a terorizmus

2. 12. 2009

Kuba: embargo a terorizmus (1)

Silvia Ruppeldtová

 

Dvadsiateho ôsmeho októbra 2009 predložila Kuba na Valnom zasadnutí OSN už po osemnásty raz návrh rezolúcie Potreba ukončiť hospodársku, obchodnú a finančnú blokádu, uvalenú na Kubu Spojenými štátmi americkými. Kubánsky minister zahraničných vecí Bruno Rodríguez Parilla pripomenul, že Kuba je jediná krajina, voči ktorej USA uplatňuje politiku hospodárskej genocídy a zároveň okrem iného požiadal, aby bola okamžite vyňatá zo zoznamu „teroristických krajín“. Túto požiadavku vzniesol len niekoľko dní nato, ako bol v USA na slobodu prepustený Santiago Álvarez, ďalší z teroristov, o čom svetová tlač sotva informovala, konstatuje Silvia Ruppeldtová.

 

Za zrušenie embarga hlasuje väčšina členských štátov OSN. Tento rok sa za zrušenie vyslovilo 187 štátov, proti hlasovali len USA, Izrael a Palau. Takmer jednohlasnú požiadavku medzinárodnej komunity USA ignorujú aj napriek nádeji, ktorú do vzťahov medzi Kubou a USA vnieslo víťazstvo Baracka Obamu v prezidentských voľbách. Pripomeňme si, že hospodárske embargo uvalili Spojené štáty americké na Kubu krátko po víťazstve revolúcie, v roku 1960. Išlo o súčasť dlhé roky uplatňovanej stratégie založenej na tom, že Kuba sa musí položiť ekonomicky. Ďalšou súčasťou stratégie bola tzv. „politika obťažovania“, ktorú rozpracoval piaty riaditeľ CIA Allen Welsh Dulles a zakladala sa na sabotážach v kubánskych rafinériách cukru, hlavnom zdroji kubánskeho bohatstva. Svoj plán Dulles časom zdokonalil aj o teroristické útoky na Kubu, ktoré mali podnikať kubánski exulanti financovaní CIA. Ani jedna z taktík však nevznikla čisto v dôsledku neželanej revolúcie, nárokujúcej si politickú svojbytnosť karibského ostrova. A ani jedna z nich nie je ukončená, a nanešťastie ani komplexne vypovedaná história.

Ovocie bez výživy raz odpadne...

Na tom, že človek vydieraný tlakom oveľa silnejšieho nepriateľa si i proti svojej vôli zvolí reakcie, ktoré by v štandardnej situácii nezvolil, nie je nič zvláštne. Platí to o mnohých krajinách, tým skôr o krajinách tretieho sveta, ktoré sa nechcú zmieriť s treťoradým postavením v zabehanom geopolitickom systéme, ktorého základy korenili a korenia v kolonializme a tradičnom, rasisticky podmienenom vzťahu medzi globálnym Severom a globálnym Juhom. Monroeova doktrína z roku 1823, založená na teórii Johna Qui­ncyho Adamsa o zákonoch politickej gravitácie, že prezreté ovocie oddelené od svojho rodného stromu prirodzene samo odpadne, opätovne vstúpila do platnosti, keď v apríli 1960 požiadala kubánska vláda severoamerické rafinérie na Kube (Shell, Standard Oil, Texaco) o rafinovanie ropy privezenej zo ZSSR. V duchu politiky zrelého ovocia to USA odmietli urobiť a v júli 1960 schválil americký Kongres zákon o znížení cukrovej kvóty. Fidel Castro zareagoval varovaním, že ak sa bude kvóta znižovať, americké majetky na Kube znárodní. Na scénu opäť pribehol Sovietsky zväz a pohotovo navrhol, že odkúpi nepredané tony cukru. Castro svoje varovanie splnil a 6. augusta 1960 vyhlásil znárodnenie 36-ich severoamerických cukrovarov, plantáží, ropných rafinérií, elektrární, telekomunikácií, bánk, železníc, hotelov a kín. Svoje konanie a priaznivý postoj voči ZSSR vysvetlil v prejave, ktorý sa preslávil ako Prvá havanská deklarácia.

... lenže čo vtedy, keď neodpadáva?

O tom, že podstata severoamerického embarga uvaleného na Kubu má výrazne hlbšie korene ako „sovietska hrozba“, svedčí aj skutočnosť, že je ešte stále v platnosti, a to dlho po rozpade Sovietskeho zväzu i napriek tomu, že sa ukázalo, že kubánske ovocie zrejme nikdy nebude dostatočne prezreté a bezočivo odmieta rešpektovať akékoľvek všeobecne platné zákony politickej gravitácie. V tejto súvislosti nie je zbytočné zdôrazniť, že ekonomická katastrofa začiatku deväťdesiatych rokov 20. storočia bola nepochybne najväčšou a najdrastickejšou zmenou kubánskej spoločnosti od konca 18. storočia (Kuba sa vtedy v dôsledku černošských vzbúr na Haiti prvý raz sústredila na pestovanie cukrovej trstiny) a len ťažko by sme našli iný príklad spoločnosti, ktorá sa z podobnej katastrofy dokázala spamätať a dokonca neprestala poskytovať medzinárodnú pomoc najpostihnutejším oblastiam rozvojového sveta. Rozpad ZSSR vyvolal v krajinách Európskej únie pocit, že vzťahy medzi USA a Kubou sa konečne normalizujú. Lenže podobne ako veľká časť európskej verejnosti úplne ignorovali historické reálie a hlboko vrastené kultúrno-politické atavizmy.

Nádej, že osamotená Kuba po rozpade sovietskeho bloku v tzv. „špeciálnom období“ o to rýchlejšie kapituluje, priniesla novú zúrivú vlnu zákonov pritvrdzujúcich už i tak krutú politiku embarga. Vzhľadom na to, že operovať „ohrozením národnej bezpečnosti USA“ či dokonca „sovietskym nebezpečenstvom“ sa ďalej nedalo, na scénu nastúpil dnes najokrídlenejší pojem spomínaný v súvislosti s Kubou – ľudské práva.

Torricelliho zákon

Je pravda, že kubánsky režim v špeciálnom období pristúpil k mnohým reštrikčným opatreniam v súvislosti so slobodou prejavu a je pravda aj to, že ekonomická katastrofa vyvolala zintenzívnenú vlnu utečencov. Treba však povedať aj to, že vyhrotená situácia na ostrove bola dôsledkom, a nie príčinou reakcií medzinárodného spoločenstva. Teroristické útoky kubánskych Američanov sa zmenili na obrovský a rozsiahlo dotovaný priemysel, teroristické skupinky narúšali kubánsky vodný a vzdušný priestor podobne ako kedysi piráti Francisa Drakea a americká admini­stratíva udeľovala veľkorysé granty mnohým nadáciám, ktorých predstaviteľov viaceré medzinárodné ľudsko-právne organizácie označujú za disidentov či bojovníkov za slobodu. Najznámejšou z nich je pravdepodobne Národná nadácia kubánskych Američanov (Cuban American National Foundation, CANF), ktorú založil Jorge Mas Canosa v osemdesiatych rokoch 20. storočia na vyvíjanie lobistických operácií ovplyvňujúcich „verejnú mienku a rozhodnutia vlády USA“. Canosa v minulosti podporoval operáciu v Zátoke svíň, ktorá sa napokon zmenila na ponižujúce fiasko, a dve desaťročia financoval rôzne sabotážne akcie miamských exulantov. Mnohé zo zákonov pritvrdzujúcich politiku ekonomického embarga prijal Kongres práve na nátlak CANF, ktorá sa postupne stala hlavným aktérom v riadení severoamerických krokov voči Kube tak v radoch republikánov, ako aj demokratov, a zohrala rozhodujúcu úlohu aj pri víťazstve Georga Busha v novembri 2000. Takzvaný Zákon o kubánskej demokracii, známejší ako Torricelliho zákon z roku 1992, smeroval k poškodzovaniu kubánskeho obchodu a jeho predloženie bolo výsledkom práve nátlaku CANF. Stal sa trpkým obnovením Plattovho dodatku (1902) k Monroeovej doktríne, ktorým si USA zabezpečili trvalé právo kedykoľvek a akýmkoľvek spôsobom zasahovať do kubánskej politiky, podľa siedmeho paragrafu môžu Severoameričania budovať na Kube stále vojenské základne. Ten je dodnes je zhmotnený základňou v zátoke Guantánamo.

Helmsov-Burtonov zákon a Barack Obama

Nádeje vkladané do súčasného prezidenta USA v súvislosti so zlepšovaním vzťahov s Kubou boli podobne ako mnohé iné premrštené, treba však povedať, že i pri najlepšej vôli by mal Obama mimoriadne úzky manévrovací priestor. Ten zužuje predovšetkým zákon, ktorý v roku 1996 rozvinul právo definovať povahu kubánskej demokracie a s oddanou podporou CANF a firmy Bacardi ho predložil Kongresu Jesse Helms a Dan Burton. Prezident Clinton ho najprv odmietol podpísať, ale keď kubánske letectvo zostrelilo dve miamské lietadlá typu Cessna, ktoré napriek predchádzajúcim varovaniam opätovne operovali v kubánskom vzdušnom priestore, Clinton pod tlakom zákon podpísal. Bol to historický krok, pretože od tej chvíle stratil každý z nasledujúcich prezidentov USA právo nariadiť zrušenie ekonomických sankcií alebo rozhodnúť o povahe iných vzťahov s Kubou. Táto právomoc od roku 1996 závisí od rozhodnutia Kongresu, a jeho kroky v rozhodujúcej miere riadia antikubánske lobistické skupiny.

„Ľudsko-právny“ terorizmus

Celková škoda na hospodárstve Kuby sa do konca roku 2008 odhaduje minimálne na 236,221 miliárd amerických dolárov, pričom sociologické dôsledky sú číselne nevyjadriteľné. Barackovi Obamovi sa však predsa čosi podarilo, a to odstrániť niektoré z agresívnych opatrení, ktoré do politiky blokády zaviedol 6. mája 2004 George Bush, keď podpísal nový plán na anektovanie Kuby. Medzi jeho opatrenia patril zákaz finančnej podpory kubánskych rodín, udržiavania rodinných vzťahov, občania USA mali zákaz vycestovať na Kubu a študovať tam bez povolenia vlády a pod. Dodnes platí pre občanov a rezidentov USA aj zákaz nakupovať v tretích krajinách výrobky dovezené z Kuby. Porušenie týchto ustanovení je možné potrestať sumou milión USD pre právnické osoby, tresty pre jednotlivcov sa pohybujú v rozpätí 250-tisíc USD až desať rokov väzenia. Nová washingtonská vláda povolila návštevy aj finančnú podporu, k žiadnym radikálnejším krokom vedúcim k zmierňovaniu politiky blokády však už nepristúpila. Obama navyše použil obohratú rétoriku, že v rámci Zákona o obchode s nepriateľom, prijatom v roku 1917 na obdobia vojen, je „v záujme USA“ udržať v nezmenenom stave hospodárske sankcie proti Kube. Ak uvážime, že Kuba je jediná krajina, na ktorú sa tento zákon aplikuje, nemôžeme prehliadnuť, že hospodárske embargo voči Kube je najdlhšie trvajúca vojna, ktorú USA v 20. storočí viedli. A nemôžeme prehliadnuť ani skutočnosť, do akej miery politické rozhodnutia Kongresu USA a celosvetovú verejnú antikubánsku hystériu ovplyvňujú lobingové skupiny kubánskych Američanov. Tie nie sú ničím iným, ako teroristickými organizáciami nadväzujúcimi na najotrasnejšie tradície kampaní štátneho terorizmu, aké kedy CIA viedla na latinskoamerickom kontinente a v Karibiku. Nedávne prepustenie Santiaga Álvareza, ktorý sa spoločne s rovnako nedávno prepusteným Luisom Posadom Carrilesom zúčastnil na Operácii Condor a podľa paraguajských Archívov teroru má na svedomí 50-tisíc mŕtvych, 30-tisíc „zmiznutých“ a okolo pol milióna väznených osôb, hovorí jasnou rečou. Pritom na zozname „teroristických“ štátov je Kuba, a nie tí Kubánci, ktorí terorizmus povýšili do vzletných výšin ľudsko-právnej agendy.

(Pokračovanie nabudúce) – převzato  z Britských listů

 

 

 
 
 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA