Kuba: embargo a terorizmus
Kuba: embargo a terorizmus (1)
Silvia
Ruppeldtová
Dvadsiateho
ôsmeho októbra 2009 predložila Kuba na Valnom zasadnutí OSN už po osemnásty raz
návrh rezolúcie Potreba ukončiť hospodársku, obchodnú a finančnú blokádu,
uvalenú na Kubu Spojenými štátmi americkými. Kubánsky minister zahraničných
vecí Bruno Rodríguez Parilla pripomenul, že Kuba je jediná krajina, voči ktorej
USA uplatňuje politiku hospodárskej genocídy a zároveň okrem iného požiadal,
aby bola okamžite vyňatá zo zoznamu „teroristických krajín“. Túto požiadavku
vzniesol len niekoľko dní nato, ako bol v USA na slobodu prepustený Santiago
Álvarez, ďalší z teroristov, o čom svetová tlač sotva informovala, konstatuje
Silvia Ruppeldtová.
Za zrušenie
embarga hlasuje väčšina členských štátov OSN. Tento rok sa za zrušenie
vyslovilo 187 štátov, proti hlasovali len USA, Izrael a Palau. Takmer
jednohlasnú požiadavku medzinárodnej komunity USA ignorujú aj napriek nádeji,
ktorú do vzťahov medzi Kubou a USA vnieslo víťazstvo Baracka Obamu v
prezidentských voľbách. Pripomeňme si, že hospodárske embargo uvalili Spojené
štáty americké na Kubu krátko po víťazstve revolúcie, v roku 1960. Išlo o
súčasť dlhé roky uplatňovanej stratégie založenej na tom, že Kuba sa musí
položiť ekonomicky. Ďalšou súčasťou stratégie bola tzv. „politika obťažovania“,
ktorú rozpracoval piaty riaditeľ CIA Allen Welsh Dulles a zakladala sa na
sabotážach v kubánskych rafinériách cukru, hlavnom zdroji kubánskeho bohatstva.
Svoj plán Dulles časom zdokonalil aj o teroristické útoky na Kubu, ktoré mali
podnikať kubánski exulanti financovaní CIA. Ani jedna z taktík však nevznikla
čisto v dôsledku neželanej revolúcie, nárokujúcej si politickú svojbytnosť
karibského ostrova. A ani jedna z nich nie je ukončená, a nanešťastie ani
komplexne vypovedaná história.
Ovocie bez
výživy raz odpadne...
Na tom, že človek
vydieraný tlakom oveľa silnejšieho nepriateľa si i proti svojej vôli zvolí
reakcie, ktoré by v štandardnej situácii nezvolil, nie je nič zvláštne. Platí
to o mnohých krajinách, tým skôr o krajinách tretieho sveta, ktoré sa nechcú
zmieriť s treťoradým postavením v zabehanom geopolitickom systéme, ktorého
základy korenili a korenia v kolonializme a tradičnom, rasisticky podmienenom
vzťahu medzi globálnym Severom a globálnym Juhom. Monroeova doktrína z roku
1823, založená na teórii Johna Quincyho Adamsa o zákonoch politickej
gravitácie, že prezreté ovocie oddelené od svojho rodného stromu prirodzene
samo odpadne, opätovne vstúpila do platnosti, keď v apríli 1960 požiadala
kubánska vláda severoamerické rafinérie na Kube (Shell, Standard Oil, Texaco) o
rafinovanie ropy privezenej zo ZSSR. V duchu politiky zrelého ovocia to USA
odmietli urobiť a v júli 1960 schválil americký Kongres zákon o znížení
cukrovej kvóty. Fidel Castro zareagoval varovaním, že ak sa bude kvóta
znižovať, americké majetky na Kube znárodní. Na scénu opäť pribehol Sovietsky
zväz a pohotovo navrhol, že odkúpi nepredané tony cukru. Castro svoje varovanie
splnil a 6. augusta 1960 vyhlásil znárodnenie 36-ich severoamerických
cukrovarov, plantáží, ropných rafinérií, elektrární, telekomunikácií, bánk,
železníc, hotelov a kín. Svoje konanie a priaznivý postoj voči ZSSR vysvetlil v
prejave, ktorý sa preslávil ako Prvá havanská deklarácia.
... lenže čo
vtedy, keď neodpadáva?
O tom, že
podstata severoamerického embarga uvaleného na Kubu má výrazne hlbšie korene
ako „sovietska hrozba“, svedčí aj skutočnosť, že je ešte stále v platnosti, a
to dlho po rozpade Sovietskeho zväzu i napriek tomu, že sa ukázalo, že kubánske
ovocie zrejme nikdy nebude dostatočne prezreté a bezočivo odmieta rešpektovať
akékoľvek všeobecne platné zákony politickej gravitácie. V tejto súvislosti nie
je zbytočné zdôrazniť, že ekonomická katastrofa začiatku deväťdesiatych rokov
20. storočia bola nepochybne najväčšou a najdrastickejšou zmenou kubánskej
spoločnosti od konca 18. storočia (Kuba sa vtedy v dôsledku černošských vzbúr
na Haiti prvý raz sústredila na pestovanie cukrovej trstiny) a len ťažko by sme
našli iný príklad spoločnosti, ktorá sa z podobnej katastrofy dokázala spamätať
a dokonca neprestala poskytovať medzinárodnú pomoc najpostihnutejším oblastiam
rozvojového sveta. Rozpad ZSSR vyvolal v krajinách Európskej únie pocit, že
vzťahy medzi USA a Kubou sa konečne normalizujú. Lenže podobne ako veľká časť
európskej verejnosti úplne ignorovali historické reálie a hlboko vrastené
kultúrno-politické atavizmy.
Nádej, že
osamotená Kuba po rozpade sovietskeho bloku v tzv. „špeciálnom období“ o to
rýchlejšie kapituluje, priniesla novú zúrivú vlnu zákonov pritvrdzujúcich už i
tak krutú politiku embarga. Vzhľadom na to, že operovať „ohrozením národnej
bezpečnosti USA“ či dokonca „sovietskym nebezpečenstvom“ sa ďalej nedalo, na
scénu nastúpil dnes najokrídlenejší pojem spomínaný v súvislosti s Kubou –
ľudské práva.
Torricelliho
zákon
Je pravda, že
kubánsky režim v špeciálnom období pristúpil k mnohým reštrikčným opatreniam v
súvislosti so slobodou prejavu a je pravda aj to, že ekonomická katastrofa
vyvolala zintenzívnenú vlnu utečencov. Treba však povedať aj to, že vyhrotená
situácia na ostrove bola dôsledkom, a nie príčinou reakcií medzinárodného
spoločenstva. Teroristické útoky kubánskych Američanov sa zmenili na obrovský a
rozsiahlo dotovaný priemysel, teroristické skupinky narúšali kubánsky vodný a
vzdušný priestor podobne ako kedysi piráti Francisa Drakea a americká administratíva
udeľovala veľkorysé granty mnohým nadáciám, ktorých predstaviteľov viaceré
medzinárodné ľudsko-právne organizácie označujú za disidentov či bojovníkov za
slobodu. Najznámejšou z nich je pravdepodobne Národná nadácia kubánskych
Američanov (Cuban American National Foundation, CANF), ktorú založil Jorge Mas
Canosa v osemdesiatych rokoch 20. storočia na vyvíjanie lobistických operácií
ovplyvňujúcich „verejnú mienku a rozhodnutia vlády USA“. Canosa v minulosti
podporoval operáciu v Zátoke svíň, ktorá sa napokon zmenila na ponižujúce
fiasko, a dve desaťročia financoval rôzne sabotážne akcie miamských exulantov.
Mnohé zo zákonov pritvrdzujúcich politiku ekonomického embarga prijal Kongres
práve na nátlak CANF, ktorá sa postupne stala hlavným aktérom v riadení
severoamerických krokov voči Kube tak v radoch republikánov, ako aj demokratov,
a zohrala rozhodujúcu úlohu aj pri víťazstve Georga Busha v novembri 2000.
Takzvaný Zákon o kubánskej demokracii, známejší ako Torricelliho zákon z roku
1992, smeroval k poškodzovaniu kubánskeho obchodu a jeho predloženie bolo
výsledkom práve nátlaku CANF. Stal sa trpkým obnovením Plattovho dodatku (1902)
k Monroeovej doktríne, ktorým si USA zabezpečili trvalé právo kedykoľvek a
akýmkoľvek spôsobom zasahovať do kubánskej politiky, podľa siedmeho paragrafu
môžu Severoameričania budovať na Kube stále vojenské základne. Ten je dodnes je
zhmotnený základňou v zátoke Guantánamo.
Helmsov-Burtonov
zákon a Barack Obama
Nádeje vkladané
do súčasného prezidenta USA v súvislosti so zlepšovaním vzťahov s Kubou boli
podobne ako mnohé iné premrštené, treba však povedať, že i pri najlepšej vôli
by mal Obama mimoriadne úzky manévrovací priestor. Ten zužuje predovšetkým
zákon, ktorý v roku 1996 rozvinul právo definovať povahu kubánskej demokracie a
s oddanou podporou CANF a firmy Bacardi ho predložil Kongresu Jesse Helms a Dan
Burton. Prezident Clinton ho najprv odmietol podpísať, ale keď kubánske
letectvo zostrelilo dve miamské lietadlá typu Cessna, ktoré napriek
predchádzajúcim varovaniam opätovne operovali v kubánskom vzdušnom priestore,
Clinton pod tlakom zákon podpísal. Bol to historický krok, pretože od tej
chvíle stratil každý z nasledujúcich prezidentov USA právo nariadiť zrušenie
ekonomických sankcií alebo rozhodnúť o povahe iných vzťahov s Kubou. Táto
právomoc od roku 1996 závisí od rozhodnutia Kongresu, a jeho kroky v
rozhodujúcej miere riadia antikubánske lobistické skupiny.
„Ľudsko-právny“
terorizmus
Celková škoda na
hospodárstve Kuby sa do konca roku 2008 odhaduje minimálne na 236,221 miliárd
amerických dolárov, pričom sociologické dôsledky sú číselne nevyjadriteľné.
Barackovi Obamovi sa však predsa čosi podarilo, a to odstrániť niektoré z
agresívnych opatrení, ktoré do politiky blokády zaviedol 6. mája 2004 George
Bush, keď podpísal nový plán na anektovanie Kuby. Medzi jeho opatrenia patril
zákaz finančnej podpory kubánskych rodín, udržiavania rodinných vzťahov,
občania USA mali zákaz vycestovať na Kubu a študovať tam bez povolenia vlády a
pod. Dodnes platí pre občanov a rezidentov USA aj zákaz nakupovať v tretích
krajinách výrobky dovezené z Kuby. Porušenie týchto ustanovení je možné
potrestať sumou milión USD pre právnické osoby, tresty pre jednotlivcov sa
pohybujú v rozpätí 250-tisíc USD až desať rokov väzenia. Nová washingtonská
vláda povolila návštevy aj finančnú podporu, k žiadnym radikálnejším krokom
vedúcim k zmierňovaniu politiky blokády však už nepristúpila. Obama navyše
použil obohratú rétoriku, že v rámci Zákona o obchode s nepriateľom, prijatom v
roku 1917 na obdobia vojen, je „v záujme USA“ udržať v nezmenenom stave
hospodárske sankcie proti Kube. Ak uvážime, že Kuba je jediná krajina, na ktorú
sa tento zákon aplikuje, nemôžeme prehliadnuť, že hospodárske embargo voči Kube
je najdlhšie trvajúca vojna, ktorú USA v 20. storočí viedli. A nemôžeme
prehliadnuť ani skutočnosť, do akej miery politické rozhodnutia Kongresu USA a
celosvetovú verejnú antikubánsku hystériu ovplyvňujú lobingové skupiny
kubánskych Američanov. Tie nie sú ničím iným, ako teroristickými organizáciami
nadväzujúcimi na najotrasnejšie tradície kampaní štátneho terorizmu, aké kedy
CIA viedla na latinskoamerickom kontinente a v Karibiku. Nedávne prepustenie
Santiaga Álvareza, ktorý sa spoločne s rovnako nedávno prepusteným Luisom
Posadom Carrilesom zúčastnil na Operácii Condor a podľa paraguajských Archívov
teroru má na svedomí 50-tisíc mŕtvych, 30-tisíc „zmiznutých“ a okolo pol
milióna väznených osôb, hovorí jasnou rečou. Pritom na zozname „teroristických“
štátov je Kuba, a nie tí Kubánci, ktorí terorizmus povýšili do vzletných výšin
ľudsko-právnej agendy.
(Pokračovanie nabudúce) – převzato z Britských
listů